Predstavte si krajinu, cez ktorú vedie diaľnica od východu na západ bez toho, aby prechádzala akýmkoľvek mestom. Nestretnete odstavené policajné autá a kontroly, ktoré vo Vás vzbudia vnútorný odpor. Na diaľnici nie sú žiadne krikľavé billboardy a v mestách je tých billboardov minimum. Vodič si bez týchto rušivých momentoch vychutnáva jazdu, koncentruje sa na cestu a obdivuje okolitú prírodu. Človek sa až pozastaví nad trávou, ktorá je až neuveriteľne zelená, bez akéhokoľvek náznaku šedivého sena alebo buriny. Aj napriek tomu, že vodiči majú nadupané a na Slovensku nevídané autá správajú sa až podozrivo zodpovedne. Šoféri dodržujú rýchlosť a kamióny medzi sebou udržiavajú päťdesiat metrový odstup. Cesty v mestách sú bez výtlkov a bez dier ako keby tamojší obyvatelia používali HIGH-TECH inteligentný asfalt, ktorý nezamŕza. Nechajme cesty cestami. Poďme sa najesť. Jedlá Vám na všetkých miestach s radosťou naservíruje servírka s úsmevom na tvári. O kvalite a množstve podávaného jedla radšej ani nebudem hovoriť, pretože sa Vám ihneď zbehnú slinky. Samozrejme, že cena takýchto jedál je vyššia ako u nás avšak na pomery danej krajiny je to pre nich opäť obyčajný „štandard". A čo ľudia? Určite sú zdeprimovaní a prácou zničení ak si môžu dovoliť takýto luxus. Pravdupovediac, nie ... Mali sme problém s parkovaním služobného auta v blízkosti centra mesta. Chceli sme sa vtesnať medzi dve autá, ale nedarilo sa nám. V momente, keď som chcel vystúpiť a navigovať kolegu, aby sme náhodou niektoré z tých nadupaných áut nepoškodili sa pozastavil okoloidúci. Na naše prekvapenie to bol objemnejší občan tureckého pôvodu zjavne sa podobajúci na našich rómskych spoluobčanov. Zastal a rukami nás začal navigovať pritom sme ho o to vôbec nežiadali. Po úspešnom parkovaní sa Turek pousmial, naznačil môjmu kolegovi rukou gesto, že je jednička a pokračoval ďalej v svojej ceste. Kolega vystúpil a spýtal sa ho ešte na parkovací čas a poplatky. Tento ctihodný občan mu to veľmi rád vysvetlil a aj keď sa niekam ponáhľal nemal problém si nájsť na nás čas a na záver nám ešte stihol aj popriať pekný deň. „Toto je civilizovaný svet" pomyslel som si.
Prešli dva týždne a s kolegom sme si akosi na tento štandard zvykli, no prišiel čas vrátiť sa späť do našej milovanej a zasľúbenej krajiny. Obidvaja sme sa tešili k našim rodinám a vedeli sme, že prechod zo štandardu danej krajiny do nášho štandardu bude krok späť, no ani jeden z nás netušil, že to bude časová brána vraciaca sa o 20 rokov dozadu.
Áno presne tak - 20 rokov dozadu! V deň odchodu sme vyštartovali z Innsbrucku, Rakúskeho alpského mesta, kde sme celé dva týždne pracovali a zhruba po piatich hodinách sme sa blížili k časovej bráne - hraničný prechod v Bratislave. A bolo to tam priatelia. Boli sme späť v čase! Hneď čo nás naštartovalo bola zmena správania vodičov, čo občas spôsobovalo typický zmätok na diaľnici. Hneď na to sa naše auto začalo každú tretiu sekundu kývať z nerovnosti ciest a občas sa nám podarilo aj trafiť výtlk či niekoľko centimetrovú dieru. „Vitaj doma." vyšlo zo mňa spontánne, to ale nebolo vôbec nič. Čo nasledovalo bolo pre nás oboch obrovský šok. Zrazu sme nevideli na krajinu vôkol nás! Všade okolo ciest je každých dvadsať metrov umiestnený billboard a aby toho nebolo málo často ich umiestnia po oboch stranách. V prípade, že niekde náhodou billboard nebol, žasli ste nad šedivými burinatými poľami a kopou odpadu po oboch stranách cesty. Jednoducho pastva pre oči. Keďže sme mali cestu až na východné Slovensko tieto otrasné billboardy v nás vyvolali salvu zmiešaných pocitov, pretože naša cesta bola dlhá a vyhnúť sa pohľadu na tieto umelecké skvosty bolo skoro nemožné. Niekde som počul, že máme nádherné lesy, toky vôd a zásoby pitnej vody, hornatú krajinu, Tatry pýchu Slovenska, hrady a zámky - poniektoré aj najväčšie svojho druhu. Áno počul som to niekde, avšak po ceste cez celé Slovensko očami "akoby cudzinca" som ich zrazu nikde nevidel. Okrem krikľavých billboardov bolo na ceste skoro každých 50 kilometrov krikľavé ešte niečo a to boli naši páni policajti číhajúci na krvilačných zločincov. Vyzerali ako vyberači mýta, alebo zbojníci, ktorí Vás chcú za akúkoľvek maličkosť zdrieť pokutami z toho mála čo ešte stále máte. Áno to je naše milované Slovensko, no naša cesta domov ešte nie je u konca.
Okolo obeda sme sa zastavili na diaľnici D1 pri odpočívadle, ktoré podľa dopravnej značky malo obsahovať aj motorest. Keď sme avšak prichádzali k malej budove zbadal som niečo podozrivé, akoby mali zavreté. Kolega mal hrozný hlad a trval na tom, aby sme to aspoň skúsili. V momente, keď sme zastavili a vystúpili von, z odniekadiaľ sa okolo nás akoby na zavolanie objavili dvaja objemnejší rómsky spoluobčania. Jeden si vzal na starosti mňa, druhý môjho spolucestovateľa. Slušne nás pozdravili a spýtali sa skadiaľ ideme. Odpovedali sme, že z Rakúska. Hneď na to rozprestrel niečo, čo držal celý čas pod svojou pazuchou. Boli to nože. Zhruba dvadsať nožov s čepeľou od 10 do cca 30cm. V tom momente mi preblyslo hlavou veľa rôznych myšlienok, ktoré si dávali dokopy to čo sa práve odohrávalo - opustený motorest, milí rómsky spoluobčania a sadu nožov. Asi si viete predstaviť, že z toho človek nemá hneď najlepší pocit! V hlave sa mi opäť objavilo slovné spojenie, ktorému som sa nemohol ubrániť: „Vitaj doma". Našťastie išlo nakoniec o predaj nožov a nie o prepad, no aj keď sme obaja nejavili o ne záujem bez zaplatenia sme predsalen neodišli. Vypočul som si monológ tohoto človeka, ktorí od nás chcel aspoň niečo pre jeho deti, lebo hladujú. Aspoň 7 alebo 8 eur, aby nehladovali. Jeho presvedčovacie metódy s jedným z jeho nožov v ruke boli naozaj pôsobivé. Nakoniec som súhlasil, vedel som, že mu musím aspoň niečo dať, lebo to inak nepôjde. Z vrecka som vytiahol jedno euro vložil ho do jeho dlane. Spravil krok vzad a aj keď pokračoval v monológu naznačil som mu, že viac odo mňa nedostane. Nasadli sme konečne do auta, no kolega sa ešte stále nemohol zbaviť šikovného predajcu, ktorý držal jeho dvere pri vodičovi. Po niekoľkých pokusoch o akékoľvek peniaze alebo stravné lístky to nakoniec tento rómsky predajca vzdal. Zabúchol dvere zanadával si a nechal nás konečne odísť. Pri odchode som si ešte stihol všimnúť zaparkovanú zlatú Škodu Octaviu, v ktorej sedeli ďalší naši chudobní a hladujúci rómsky spoluobčania objemnejšieho tvaru. Pravdepodobne rodina týchto šikovných, ale večne hladujúcich predajcov. To bolo prvé privítanie v našej krásnej krajine.
Ako sa hovorí, že vo všetkom negatívnom nájdeš niečo pozitívne inak tomu nebolo ani v tomto prípade. Po dlhšom čase sme aspoň opäť počuli Slovenskú reč...
Prečo sa naša krajina nachádza 20 rokov pozadu?
Prečo našu krajinu zaťahujeme škaredými krikľavými hnusnými billboardami každých 20 metrov a zakrývame jej krásu a pôvab?
Prečo nevieme využiť ľudí poberajúcich sociálne dávky a nezamestnaných na práce skrášľujúce našu krajinu, aby sa cudzincom nehnusilo zastaviť na odpočívadlách?
Prečo sú naše polia nepokosené, neohrabané a nezaobstarané, keď sušené seno môžeme využiť ako na biomasu tak aj na mnoho ďalších užitočných spôsobov obstarávania?
Prečo na Slovensku nie je nič „slovenské", pričom skoro všetko dokonca už aj bryndza bude importovaná?
Prečo nemáme jediný jeden väčší úspešný „slovenský" podnik, ktorý exportuje za naše hranice?
Prečo zrazu väčšina z nás pracuje pre zahraničné firmy alebo pre firmy zo zahraničným pozadím či kapitálom a radujeme sa ak nám dajú prácu, pritom sme ju tu všetci mali aj pred revolúciou?
Prečo sme otroci pre zahraničné firmy vo vlastnom štáte a konzumujeme zahraničné produkty s odôvodnením, že je to „zahraničné" takže to musí byť naozaj dobré?
Prečo naši politici, či už sú pravičiari, alebo ľavičiari neriešia nič konkrétne pre zlepšenie našich obyčajných životov?
Prečo sme všetci tak hlboko klesli a prečo sa za našu krajinu musíme hanbiť?
Dokedy budeme hovoriť ďalšie a ďalšie prečo ?